Keď sme na novembrovej parlamentnej schôdzi vyhoveli vetu prezidentky Zuzany Čaputovej a vypustili sme z nového zákona o elektronických komunikáciách právomoc pre Úrad verejného zdravotníctva, aby mohol za určitých okolností prelomiť telekomunikačné tajomstvo, Omikron bol ešte ďaleko.
Na decembrovej schôdzi sme však zistili, že ak nič neurobíme, Úrad verejného zdravotníctva zostane pri monitorovaní osôb prichádzajúcich s omikronom zo zahraničia bezbranný.
Vtedy Omikron zaútočil prvýkrát. Preto sme narýchlo v skrátenom legislatívnom konaní schválili novelu uvedeného zákona, do ktorej sme zapracovali aj výhrady prezidentky a mysleli sme si, že to najhoršie máme za sebou.
Tesne pred koncom schôdze však prišlo rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorý na podnet ombudsmanky vyhlásil za protiústavnú karanténu, bez ktorej by sa boj proti pandémii stal iluzórnym. Je fakt, že karanténa tak, ako bola upravená v zákone (z veľkej časti aj pred rokom 2020), bola dosť bezbrehá bez procesných záruk a ústavný súd ju označil za pozbavenie osobnej slobody a teda za protiústavnú.
Ombudsmanka napádala aj domácu izoláciu, ale tam neuspela. Rovnako neuspela ani v tej časti podnetu, v ktorej namietala, že osoba v karanténe si musí hradiť náklady s ňou súvisiace.
Ak sme nechceli, aby sa Omikron na Slovensku šíril nekontrolovane, museli sme konať. Preto som na ústavnoprávnom výbore predložil pozmeňujúci návrh, ktorý sa síce „potácal“ na hrane medzi rozširujúcim návrhom a prílepkom, ale situáciu riešil. Aj vďaka Úradu verejného zdravotníctva viacerým ministerstvám spravodlivosti, dopravy, zdravotníctva nakoniec aj vďaka prezidentke, ktorá zákon podpísala tesne pred Vianocami.
Áno, aj z takýchto dôvodov sa niekedy parlamentné schôdze predlžujú. Avšak pre dobro veci. Snáď si to časom uvedomí nielen parlamentná opozícia, ktorá na predlžovanie schôdzí neustále frfle, ako keby robili zadarmo, ale aj hlavne ľudia, pre ktorých pracujeme.
