Pellegrini už opäť celému Slovensku dokazuje, aký je hulvát. Za fasádou červených tangáčov sa odhaľuje jeho pravá tvár. Predseda parlamentu sa v priebehu posledného polroka už druhýkrát po sebe snaží urobiť z Ústavného súdu SR doslova handru a vo svojej nadpráci prekonáva dokonca aj Roberta Fica.

Ale pekne po poriadku. Dnes si už málokto spomenie, že za poslednej vlády Fica a Pellegriniho v rokoch 2016-2020 došlo k paralyzovaniu Ústavného súdu SR oneskorenými nomináciami kandidátov na ústavných sudcov a handrkovaním sa o to, kto sa dostane na ústavný súd vrátane neúspešného pokusu samotného dona Fica. Vtedajšia vláda nebola schopná tiež zabezpečiť, aby sa v Ústave SR zaviedla rotácia ústavných sudcov, keďže na to by potrebovala dohodu s opozíciou.

Táto paralýza ústavného súdu nakoniec spôsobila, že ešte 2 roky po nástupe vlády Igor Matovic a Eduard Heger ústavný súd len dobiehal rozhodovanie sporov (spisová zápcha), ktorú spôsobili Fico a Pellegrini a rotáciu senátov tohto súdu sme museli posúvať o rok dlhšie ako pôvodne ústavný súd odhadoval. Toto konanie Fica a Pellegriniho by sa pokojne dalo nazvať sabotážou na ústavnom súde, ale našťastie prišla demokratická vláda, ktorá ich v roku 2020 nahradila.

Málokto si už dnes tiež pamätá, že to bolo práve hnutie Slovensko, ktoré do Ústavy SR v rámci justičnej reformy presadilo rotáciu ústavných sudcov, čím vyriešilo problém paralyzovania ústavného súdu do budúcnosti. A to vďaka tomu, že sme mali ústavnú väčšinu a áno, bez SaS a Sme rodina by to nešlo.

Druhý pokus Pellegriniho urobiť z ústavného súdu handru sa začal hneď po jeho nástupe do funkcie predsedu parlamentu, keď bol zo zákona povinný vyhlásiť voľbu na uprázdnené miesto ústavného sudcu po vzdaní sa funkcie Jany Laššákovej ku koncu septembra 2023. Ak malo všetko prebehnúť riadne, včas a dôstojne, bolo treba túto voľbu vyhlásiť do konca novembra minulého roka.
Pellegrini zámerne zdržiaval, pretože nechcel dovoliť, aby o výbere ústavného sudcu z dvoch parlamentom navrhnutých kandidátov rozhodovala ešte prezidentka Zuzana Čaputová. Voľbu vyhlásil až v polovici januára s výhovorkou na množstvo práce. Ľudia, ktorí však vedia, ako to prebieha, sa len chytajú za hlavu, pretože kompletnú dokumentáciu ohľadne tohto procesu pripravuje ústavnoprávny výbor a predseda parlamentu veci len formálne podpisuje. Oddialením vyhlásenia voľby ústavného sudcu však Pellegrini zároveň znovu sabotuje ústavný súd, pretože množstvo práce sa rozloží medzi menej sudcov a znovu sa bude tvoriť spisová zápcha a doplatia na to bežní ľudia, ktorí sa snažia domôcť svojich práv na tomto súde.

Najnovší pokus Pellegriniho za asistencie ministra spravodlivosti Borisa Suska urobiť si z ústavného súdu handru spočíva v tom, že po extrémnom urýchľovaní procesu schvaľovania mafiánskeho balíčka trestných zákonov majú všetci počnúc premiérom Ficom zrazu more času na podpis a zverejnenie tohto balíka zákonov v Zbierke zákonov. Ide o smiešne výhovorky, keďže zákon je už podpísaný prezidentkou a v ničom zásadnom sa nemôže meniť. Oprava prípadných preklepov a gramatických nesprávností nemôže predsa trvať 5 týždňov a takéto drobnosti už aj tak katastrofálne spackaný zákon nedokážu opraviť. Navyše vláda si ešte nepublikovaný zákon sama včera opravila pri znásilneniach a vraždách, čím sama priznala, že jej poslanci schválili v parlamente právny paškvil.

To, že Fico podpisoval zákon 6 dní si za klobúk určite nedá, to však spravil aj Ódor keď držal u seba balík zákonov o ochrane spotrebiteľa v júni minulého roka, aby mala prezidentka Čaputová dostatok času ho vetovať.

Neakceptovateľné však je, že Pellegrini chce balík trestných zákonov podpisovať 3 týždne a Susko chce opravovať čiarky a dĺžne ešte ďalšie dva týždne, aby vyblokovali ústavný súd z možnosti rozhodnúť o pozastavení účinnosti tejto amnestie pre zločincov. Obaja totiž predpokladajú, že ústavný súd bude sedieť v kúte a čakať, kým zákon bude zverejnený v Zbierke zákonov, lebo až vtedy spĺňa všetky parametre zákona.

Fico, Pellegrini aj Susko si však neuvedomujú, že ústavný súd sa už dávnejšie vybral na cestu nevyhnutného sudcovského aktivizmu. Prezidentka vo svojom podaní na ústavný súd správne argumentuje judikátom 8/2022, ktorým súd deklaroval, že hoci mu Ústava SR zakazuje posudzovať súlad ústavných zákonov s Ústavou SR, aj tak to bude robiť, ak by ústavný zákon zasahoval do materiálneho jadra Ústavy SR. Okrem toho súd tiež povedal, že ak by bol postup parlamentu v legislatívnom procese príliš extrémny, je pripravený chrániť ústavnosť.

Je jasné, že Pellegriniho postup nesie známky extrému a ústavný súd tak bude mať na výber jednu z dvoch možností. Buď rozhodne o ešte nezverejnenom zákone, čím by si de facto privlastnil ex ante kontrolu ústavnosti (t.j. nie následnú kontrolu, ale kontrolu vopred) alebo precedens bude spočívať v tom, že pozastaví účinnosť a účinky takého pozastavenia sa prejavia ihneď bez toho, aby bol súd odkázaný na Suskove zverejnenie v zbierke zákonov. Možná je aj kombinácia oboch prístupov alebo aj nič, avšak len málokto verí, že by ústavný súd chcel odobriť amnestiu pre zločincov a zostal by sedieť v kúte.

Paradoxne, mohli sme sa tejto situácii vyhnúť. Ešte v minulom volebnom období navrhovalo hnutie Slovensko bývalej vládnej koalícii zavedenie ex ante kontroly ústavnosti aspoň v obmedzených prípadoch, napr. po vzore Francúzska, čo by znamenalo, že prezidentka by mohla napadnúť na ústavnom súde zákon skôr, než by nadobudol platnosť a účinnosť, teda prakticky to isté, čo sa teraz očakáva od ústavného súdu ako precedens, keďže to Ústava SR neumožňuje. Žiaľ, SaS vtedy so zavedením takejto kontroly ústavnosti nesúhlasila a podobne aj Sme rodina, ktorá navyše nechcela posilňovať právomoci prezidentky.

Ex ante kontrolu ústavnosti súdom mala v minulosti okrem hnutia Slovensko vo svojom volebnom programe už len strana Sieť Rada Procházku. Som zvedavý, ktoré ďalšie strany si po skúsenosti s mafiánskym balíčkom trestných zákonov dajú do svojich budúcich volebných programov tento inštitút aspoň v obmedzenej podobe a budú sa „opičiť“ po Matovičovi a Procházkovi. A možno to za všetkých vyrieši práve teraz ústavný súd a na základe jeho rozhodnutia bude potrebné následne zmeniť Ústavu SR tak, aby aj takáto kontrola ústavnosti bola možná.