Odpoveď je jednoduchá. Boli poskytnuté ľuďom, firmám, najslabším, na odstránenie nespravodlivosti. Na ľahšie prekonanie pandémie, na zvýšenie platov, na pomoc nízkopríjmovým skupinám, osobitne na pomoc rodinám a deťom, na podporu seniorov, na udržanie zamestnanosti, na zavedenie reforiem (životné prostredie, zdravotníctvo, justícia a pod.), na stabilizáciu cien elektriny a pomoc s energiami, aj na pomoc samosprávam.
Iste, nie vždy to bolo v takej miere, aby to bolo ideálne, niekto čakal o trochu viac. Aj vysoká inflácia, ktorá je dôsledkom celosvetovej ekonomickej krízy robí svoje a pomoc cítime oveľa menej ako by to bolo za dobrého počasia. Aj to, že sme potravinovo nesebestační a musíme 60% potravín dovážať, čo je dôsledkom divokej privatizácie ešte za Mečiara. Ak si to však porovnáme s poslednou ekonomickou krízou v rokoch 2008-2010, keď Fico a Pellegrini ponúkli ľuďom akurát šrotovné pre svoje staré autá a slogan „uskromnite sa“, je jasné, ktorá vláda robila pre všetkých ľudí a ktorá len pre „svojich ľudí“.
A na záver porovnanie. Na konci Hegerovej vlády (2023) zostalo v štátnej pokladnici 8,7 miliardy eur. Na konci Pellegriniho vlády to bolo 1,5 miliardy eur. Takže aj v pokladnici miliardy pribudli.
