Zavedenie nadnárodných zoznamov kandidátov vo voľbách do Európskeho parlamentu považujem za zaujímavý podnet, ktorý však reálne nemá politické opodstatnenie. Európska únia nie je federáciou. Predstava federatívneho usporiadania EÚ je v súčasnosti mimo Bruselskej bubliny menšinová. Členské štáty EÚ sú stále „pánmi“ zmlúv a tomuto konceptu zodpovedajú aj národné kandidátne zoznamy, na ktorých sú kandidáti na post europoslancov zástupcami jednotlivých členských štátov.
Som presvedčený, že nadnárodné zoznamy kandidátov by neboli v prospech menších členských štátov, vrátane Slovenska. Mohlo by sa totiž ľahko stať, že tieto nadnárodné zoznamy kandidátov do Európskeho parlamentu by ovládli vedenia európskych strán, ktoré ovládajú predstavitelia väčších členských štátov, ktorých obyvatelia neraz nevedia odlíšiť Slovensko od Slovinska.
Slováci by potom na takto postavených kandidátnych listinách boli takmer nezvoliteľní. V horšom prípade by boli za europoslancov zvolení aj kandidáti zo Slovenska, ktorých názory na ďalší rozvoj EÚ nekorešponduje s väčšinovými názormi obyvateľov Slovenska, ktorých by mali zastupovať.
Som presvedčený, že práve národné kandidátne listiny vedia garantovať, že europoslanci reprezentujú väčšinový názor Slovenska na celoeurópske témy. Europoslanci majú legitimitu bez ohľadu na to, či sú volení tak ako doteraz alebo by to bolo prostredníctvom nadnárodných zoznamov kandidátov.
