Asi pred mesiacom som mal už pocit pri stretnutí s členmi Benátskej komisie v Bratislave na pôde Ústavnoprávneho výboru. Zverejnené stanovisko môj dojem potvrdilo.
Ministerka spravodlivosti Mária Kolíková sa obrátila na Benátsku komisiu, keďže jej názor bol iný a v koalíciu nebola zhoda na spoločnom riešení.
V princípe sa ponúkali tri riešenia. Celé disciplinárne konanie začleniť pod Najvyšší správny súd, prvý stupeň konania viesť pred orgánmi advokátskej komory a odvolanie na alebo to nechať na komoru s tým, že preskúmanie zákonnosti je vždy možné na Najvyššieho správneho súdu. Zatiaľ čo sudcovia a prokurátori sú z pracovnoprávneho hľadiska zamestnancami štátu a pri notároch a exekútoroch je výkon verejnej moci podstatnou zložkou ich profesie, právo na obhajobu je v rukách advokátov a riadne zabezpečenie základného práva vníma aj Benátska komisia veľmi citlivo. Deľbu úloh medzi komoru a súd zase od začiatku namieta samotný Najvyššieho správneho súdu. Výsledok sa preto dal predpokladať.
Na druhej strane, argumentácia Benátskej komisie štatistikou v disciplinárnych konaniach nie je celkom namieste, pretože na základe nej by sme mohli vyňať spod jurisdikcie NSS aj exekútorov, či notárov.
Z pohľadu posilnenia dôvery verejnosti v riadne a rýchle disciplinárne konanie pred advokátskou či inou komorou nie prioritné, či je poriadok vo väčšine prípadov, ale či je neporiadok pri pár známych kauzách, ktoré sa neriešia alebo riešia zdĺhavo.
Nedostatky sa snažíme postupne odstraňovať novelizáciou príslušných zákonov, najmä disciplinárnym poriadkom Najvyššieho správneho súdu.
